VamPie 1-12

9. května 2013 v 14:43 | Patrickk.
1. kapitola
Prešľapovala som z nohy na nohu. V ruke som držala zápisník. Zrazu stál predo mnou chlapec. Mal hnedé vlasy a hnedé oči. -Niečo si si zabudla v triede- podá mi knihu. -Ďakujem- poviem a kráčam ďalej. Chlapca zasiahol smútok. -Vôbec mi nechýbala- hodila som knihu do najbližšieho koša. -Mišel, počkaj!- kričí chlapec za mnou. -Už len toto mi chýbalo, chlapca!- zúfalo som sa otočila a prevrátila oči. -Len som chcel, či nepôjdeš .. so mnou dnes von. Len ako tak .. kamaráti- postrapatí si vlasy. -Nemám chuť ísť dnes von. Prepáč- poviem a odkráčam preč. -Tak, fajn- zamrmle Mix. "Asi som mala povedať áno. Už dlho, vlastne vôbec som s nikým nebola von" pomyslím si. Otočím sa. Mix tam už nestál. -Skvele, odkopla som príležitosť- poviem si a odkráča domov. Vyložím si tašku na posteľ a ľahnem si. -Keby som vedela kde býva...- začala som váhať. -Nemám sa koho opýtať- tresla som sa s učebnicou po hlave. -Skúsim ísť von, možno niekoho nájdem a on mi to povie!- vyskočila som z postele a zobrala pero do ruky. -Kam ideš?- pýta sa Aley - jej starší brat. -Von. Čo teba do toho ?!- uprela som na neho oči. -Mal by som to vedieť, ako tvoj starší brat. A načo ti je to pero?- uprie oči na moju ruku, v ktorej držím pero. -Nič ti už nepoviem. Už vieš veľa aj to že idem vonku! A teraz ma nechaj, prosím!- prevrátim oči a siahnem po dverách. V tom ma Aley chytí za rameno. -Au to bolí- zapištím. -potrebujem vedieť kam ideš, či budeš v poriadku. Hmmm ?- drží ma za rameno a upiera na mňa pohľad. -Dobre. Idem von nájsť jedného chlapca. Po škole mi navrhol ísť von, len som odmietla. Dosť ma to chytilo že som ho odkopla tak .. chcem ho učiniť šťastným. Možno bude môj kamarát.. vieš?- poviem mu narovinu. -Dobre- pustí ma. -Ale večer buď doma. Inak, a čo to pero?-
-Pero? Aha no, neviem kde býva a keby som stretla niekoho kto ho pozná, povedal by mi adresu, tak si ju asi napíšem- usmejem sa na neho. Vyjde von z domu.


2.kapitola
Začnem premýšľať. -Koho by som tak poznala, čo pozná Mixa- zamrmlem a ťukám si s perom do dlane. -Možno Any, ona je jeho bývalá. Á nie, my dve sa moc v láske nemáme.. určite by ma podrazila- hovorím si cestou k parku. "A čo tak.. Leo!" zjavil sa mi pred očami jeho kamoš. -Leoooo, počkaj!- kričím a pobehnem k nemu celá zadychčaná. -Ahoj, nevieš kde býva Mix ? chcela by som sa mu ospr.. no proste nevieš kde býva?- prekrútim očami a vystriem sa. -Hoho, čo by si mu chcela povedať? Že ,Ľúbim ťa Mix a blá blá blá´ hh. Viem, načo ti to?- uprie zrak na ňu zrak. -Chcem mu dačo povedať- odpoviem mu. -Okej, Luxemburská 48. Stačí ?- strčí do mňa a už je preč. -Hej- poviem si pre seba. "Kde to asi je?" zamyslím sa nad ulicou. Zrazu ma niečo napadne. Podídem k plánu mesta a prezriem si celé mesto. -Nie, nie a nie. Ahááá, tu je to. Veď to je najmenej kilometer od tade. Fúú- poviem si a chytím sa za čelo. "Pôjdem tam autobusom" napadne mi. Vyrazím k čo najbližšej zastávke. Keď dôjdem, pozriem sa na zápis link. -Skvelé, ide mi to!- šťastne vykríknem. -Presne o päť minút- siahnem do vrecka. Vyberiem z nej drobné a spočítam ich. "To je zvláštne. Prečo býva tak ďaleko od školy ? a ako asi chodí von, tu do mesta? K tomu je známy po celej škole. Divné" zamyslím sa. Kým sa nadejem, bol tu autobus. Šoférovi dám drobné a on mi vydá lístok. Sadnem si na sedadlo bližšie k oknu. Celú čas pozorujem cestu. Keď som vystúpila na konečnej, čakalo ma veľa domov. -Skvelé- poviem si a pozriem sa na lístok. Luxemburská 48. "To budem hľadať večnosť- zamrmlem a pozrie sa na číslo najbližšieho domu. 2. -To si snaď robíte srandu!- Kým som našla jeho dom prešlo dosť času. Pozrela som sa na hodinky. Pol tretej. Dobrý čas. Pozrela som sa na jeho dom. Vysoký, celý modrý. Okenice mali slabo zelenou farbou tak tiež aj dvere. Bránka bola čierna. "Skvelý dom" pomyslela som si. Otvorila som bránku a mala namierené k dverám. Potrvalo mi, kým som našla zvonček. Zazvonila som. Chvíľu nik neotváral, no v tom otvoril vysoký, vypracovaný muž. Nahol sa ku mne a pošepkal mi: -Zmizni.- A zabuchol dvere. Celá vyľakaná som utiekla preč z dohľadu domu. "Skvelé! Leo mi teda klamal! Idiot, a myslela som že sa mu dá veriť! Pako" myhli sa mi nadávky v hlave. "Veď uvidí v škole."
3.kapitola
Pozriem sa na hodinky. Ukazujú veľa. -Kedy mi ide ďalší spoj?- spýtam sa sama seba zúfalo. "Na zastávke tu bude určite písať!" pomyslím si a vyrazím k autobusovej zastávke. Už mi je na dohľad, keď počujem kroky za sebou. "Zachovaj paniku. Nepozeraj za seba. Nepozeraj, nepozeraj" opakovala so si v hlave. Nedokázala som sa ovládnuť a otočila som sa. Ich pohľady sa stretli. -Mix- skríkla som a hodila mu okolo krku. -Aj ja ťa rád vidím. Ale veď .. čo tu ríš? Je to nebezpečná štvrť- povedal Mix a odtiahol si ma od tela. Upravím si vlasy a poviem: -To v škole.. veď vieš, čo si ma pozval vonku. Bolo mi ľúto že som ťa tak.. bezcitne? Eh, odkopla. Chcela som ísť za tebou a ospravedlniť ale nevedela som kde bývaš tak som šla za Leom aby mi to povedal. On povedal že Luxemburska 48 ale tam býval dajaký muž. Bŕŕ bol strašný.- Mix sa usmeje. -Tam aj bývam. To bol môj otec. Je strašný keď má prácu a niekto zvoní.-
-Aha. To som nevedela, prepáč- poviem. -To nevie nikto. Teraz už vieš- usmial sa na mňa. Prešla hodná chvíľa ticha, keď v tom ma niečo napadne. -A ty si kde bol ?- spýtam sa ho a prehodím si vlasy z jednej do druhej strany. -Len tak.. popozerať sa von a za kamošmi- vyjde z neho. -A ty kde teraz ideš?- spýta sa ma. -Na autobus domov.- Mix sa zamračí. -Hmmm.. poď, niečo ti ukážem- chytí ma za ruku a pozerá na mňa. Prikývnem.
4.kapitola
-Kde ideme?- pýtam sa ho a držím pevne za ruku. -Uvidíš, niečo ti chcem povedať.. No ukázať ale aj povedať- pri odpovedi sa zakokce. Prejdeme niekoľko ulíc až k blízkemu lesíku. -To je to, čo si mi chcel ukázať?- spýtam sa a pokrčím nos. -Nie tak do cela. Je to v tom lese alebo skôr Kto- odpovie Mix a už ma ťahá do toho lesa. -Kde sa tak ponáhľaš?- nestačím mu do kroku. -Nikde, veď kľudne si idem. Vlastne, to je to čo ti chcem ukázať, alebo skôr prezradiť ti tajomstvo- povie a spomalí. Kráčame ďalej až keď dôjdeme pred veľký strom. -Ešte lepšie, veľký strom uprostred lesíka- poviem a prekrútim očami. Mix pokrúti hlavou. -To je portál do mesta Under. Som upír- usmeje sa na mňa. Z úst mu trčia dva biele menšie tesáky. Chvíľu váham. -Heh, dobrý vtip. Kedy vyskočia tvoji kamaráti a že ,Napálili sme ťa, haha'- poviem a pustim mu ruku. -Fakt! Ty mi neveríš ?- uprie na mňa
zrak.Chvíľu váham nad odpoveďou ale vyjde zo mňa iba slabé -Nie-. Otočím sa a odkráčam preč. Neobzriem sa za ním, nepočúvam jeho krik. Nezaujíma ma! "Jasné, určite by som mu verila. Keby som povedala Hej, vyskočili by spoza stromov jeho kamoši s kamerou a nakrúcali by ma ako sa trápnim. Veď chodil po slnku a je Ľudské jedlo tak určite to bol fór!" hovorím si v duchu. Keď dokráčam k zastávke, pozriem sa na rozpis autobusov. -Ani jeden mi už nejde ?!- skričím. "Jak sa teraz dostanem domov?" tlačí ma v hlave smútok. Zúfalo si sadnem na lavičku a pozerám do blba. -Môžeš spať u mňa- povie niekto za mnou. -Nie, ďakujem- odfrknem popod nos. -Vážne?- hovorí hlas. Postavím sa a otočím. "Mix, no kto iný?!" pomyslím si a prekrútim očami. -Aj tam budú tvoji kamoši a budú ma nakrúcať v sprche?!- poviem a zakúsim si do jazyka. -Prečo by mali byť?- spýta sa ma. -No, ja neviem. Ja som myslela že si ten typ ľudí, čo s nich strieľa.- Mix sa usmial. Už mu nebolo vidieť tesáky. -Pôjdem ale ak sa dačo stane, pôjdem na teba s cesnakom!- usmejem sa. -Ou, už sa bojím- zasmeje sa.
5.kapitola
Nasledujem ho k jeho domu. Pred vchodom ma zastihol strach z jeho otca. -Toho sa nemusíš báť- povie mi a chytí ma za ruku. "On mi číta myšlienky?" zastihla ma hrozná myšlienka. -Nie neboj, no dakedy hej ale to len niekedy- povie Mix a usmieva sa. -Á ty mi vieš čítať myšlienky!- vyhŕkla som. -Stále neveríš, že som upír?- zákerne sa na mňa pozrie. -Dobre, dobre. Už ti to verím- zatvorím oči a predstavujem si ruže. (Ruže ma napadli). Keď vojdeme do domu, ocitli sme sa vo veľkej chodbe. Bola celá modrá a okolo rámov bol okraj žltý. Pred nami boli schody. Také ako sú v hoteli, čo sa zakončujú do iného smeru. Po ľavej ruke bola obývačka a za ňou kuchyňa. Na poschodí na každej strane bolo po 4 izby. Mix mi vybral tu najväčšiu hosťovskú. Bola na ľavej strane hneď druhá. Na konci mal on izbu. Moja izba bola fialová a závesy s posteľným prádlom boli slabo modré až purpurové. Izba nemala balkón. Posteľ bola po pravej ruke a pri nej bola veľká skriňa. Na ľavo boli dvere, ktoré viedli do kúpeľne. Sprchovací kút, Wc a umývadlo, zrkadlo a vaňa tam nesmelo chýbať. V pravom rohu som si všimla dve sedačky a stolík. Na stolíku bol papier. Podišla som k nemu a zdvihla som ho. Očami som lístovala text.

Ak by si dačo potrebovala, stačí mi zaklopať na dvere a ja ti poskytnem pomoc. Mix

-To je milé- povedala som si pre seba. Zaujalo ma, čo je v tej skrini. Keď som k nej došla, neváhala som a otvorila ju. Bolo tam kopec šiat možno zo 18. Storočia. Zavrela som šatník a sadla si na posteľ. Zrazu niekto klopal. -Ďalej- povedala som. Otvoria sa dvere. -Ahoj, doniesol som ti niečo na jedenie- povie Mix a podá mi tácku s jedlom. -Ďakuje- poviem a usmejem sa na neho. -Tak, ako sa ti páči tvoja izba?- spýta sama. -Pekná ale čo tie staré šaty v skrini?-
-No, tie nosila moja matka, zostali tu na jej pamiatku. Inak, toto bola jej izba. Ten muž, no môj otec si ma adoptoval. Nikdy som mu nedovolil vstúpiť do tejto izby. Nikoho som tu nevpustil okrem teba.- Pootvorím ústa že niečo poviem, no v tom vtrhol do izby jeho otec. Pustila som tácku na zem a a hodila sa na posteľ. Muž ma lapil za ruku a ťahal preč z izby. -Au to bolí!- zmohla som sa na slová. Mix beží za mnou. -Pusti ju!- kričí. Dotiahne ma pred dvere a konečne ma pustí. -Nemáš v tomto dome čo robiť!- skríkne na mňa. -Ale má! Nemá ísť ako domov, tak som ju zobral k nám! Nenechám ju na ulici samú v tej zime a v možno aj v hlade- povie Mix a posledne slová povie neisto. Muž na mňa uprie neľútostný zrak a zamrčí. -Dobre ale iba na dnešok!- povie a odíde. Cestou povie niečo ako -Prepáč za modriny- alebo -Oprav mi hodiny-. -Prepáč mi za neho, nemáme moc často návštevy.- Pozerá do zeme. -To nič- usmejem sa a objímem ho. -Tvoje vlasy!- skríkne a chytí mi konce vlasov. -Menia sa na inú farbu- poviem a nedokážem z nich odtrhnúť zrak. -A oči tiež!-
autor krezby @
6.kapitola
-Čo sa to robí?- zhrozene som mu pozerala do očí. -Neviem, ale niekto by to mal vedieť- povedal a vopchal ruky do vrecka. Vybral talizman. -Poď sem a chyť ma za ruku- povedal mi a omotal si ho okolo ruky. Urobila som to, čo mi povedal. -Zatvor oči- pošepkal mi a chytil okolo pása. Bolo cítiť vietor a okolo nás sa zdvíhala mračná. Sem tam sa mihli záblesky. Keď už bolo neznesiteľné svetlo, zavrela som oči. -Už ich môžeš otvoriť- povedal a pustil ma. Boli sme niekde úplne inde. Boli sme v izbe, ktorá bola asi z 15. Storočia. Skriňa a obrazy boli dosť staré. Závesy na oknách mali krajkované konce, plachta na posteli tiež. Koberec bol slabo modrý, asi vyblednutý. Tapeta bola kvetinkovaná, vyblednutá. -Kde to sme?- spýtala som sa. -V Brlohu- povedal a podal mi do ruky dýku. -Načo to je?!- pustila som ju na zem. -Nechaj si ju! Nevieš na ktorom kroku na teba číha nebezpečenstvo! To ti radím ešte dobre!- povedal a podvihol ju. Zobrala som ju a pozerala čo urobí. -Budeme musieť ísť za Vivien. Ona by mala vedieť, čo sa s tebou deje.- Prikývla som. -Poď za mnou- povedal a pootvoril dvere. Chodba bola dlha. Mala cez 40 izieb na každej strane. Na každej bolo iné označenie. Vstúpili sme do predposledných. To čo som videla, ma zarazilo. -Ahoj Mišelin, čakala som vás. Čo sa deje Mix?- prehovorilo dievča, ktoré sedelo na knižnici. Asi 3 metrovej knižnici! Zoskočí dole. -Oh ja hlúpa, som Vivien teší ma, ty si Mišelin, viem- usmeje sa od ucha k uchu. -Vivi, chceli by sme vedieť, prečo zmenila vzhľad. Myslím vlasy a oči- povie Mix. -Hmm .. to je typické, menia sa jej schopnosti. Podaj mi ruku zlatko- prehovorí ku mne. Poslúchnem ju. Prezrie si ju a pokrúti hlavou. -Aké si mala svoje staré schopnosti?- opýta sa ma. Pokrčím plecami. -Ty nie si z nášho druhu?- pozrie na mňa veľkými očami. Pokrútim hlavou. -To je zlé. Čím skôr sa musíš stať upírom a to hneď! Inak neprežiješ dlho s novými schopnosťami. Najlepšie by bolo, keby to urobil Mix, však?- žmurkla na neho. -H-hej- začervenal sa. -Ako sa robí tá premena?- spýtala som sa a naklonila hlavu na pravo, z jej farieb ma začala bolieť hlava. -Musí splynúť tvoja a upírska, čiže Mixova krv- pousmeje sa. "Čože?! Dúfam že nie.." prestala som premýšľať a chytila som sa za brucho. -V poriadku?- spýtal sa Mix a chytil ma. -Hej hej, len som asi hladná. Inak v poho- povedala som a bolesť vo mne vrela. Mihnutím oka stál predo mnou krčah s čajom, šálka a podnos s jedlami. Nechápavo som pozrela na Vivien. -Najedz sa.- Prisunula mi stôl a kreslo. Keď som sa najedla, stále mi bolo zle z jej dúhových farieb.
autor krezby @
7.kapitola
Odvrátila som od nej zrak. -Pošlem vás za Mesačnicou, ona urobí rituál a potom môžeš zachrániť svoj rod.- Pozrela som sa na ňu s prižmúrenými očami. -Kto je Mesačnica? A aký môj rod ? ja dajaký mám?- vypytovala som sa. -Tvoj rod... no ako to povedať ešte dosť dávno sa to stalo. Vládla mu Urmink. Bola veľmi pekná ale to nie je podstata. Vládla spravodlivým Upírom ale z rodu Reo na ňu poslali krutú chorobu, po ktorej sa jej menili konce vlasov, došlo k zmene krvi a k smrti. Práve ju máš ty a pre človeka je nevyhnutné stáť sa upírom. Ak sa nestaneš, do dvoch mesiacov umrieš alebo tak nejako. Pri upírovi existuje liek, pri človeku bohužiaľ nie. Tak... vyjdete von a 52. Dvere z ľavá na pravej chodbe vo Vyššom dome po ľavej ruke na 1. Poschodí dvere s číslom 6. Tam by mala byť, veľa šťastia- usmiala sa Vivien a zakývala nám. Posledný krát som na ňu pozrela, usmiala sa a odišla preč. Keď som vyšla na chodbu, uľavilo sa mi. "To neboli tie farby, to ta sladká vôňa mi robila zle" pomyslela som si. -Ako to teraz nájdeme?- pridala som sa do kroku k Mixovi. -Výťahom alebo Expres poštou- usmiala sa na mňa a pritisol ku sebe. Začervenala som sa a pozerala kade ideme. Jeho ruka okolo môjho pása mi vôbec nevadila, bola som rada že ma vôbec chytil.

8.kapitola
Keď sme boli na mieste, rozhliadla som sa. -Pôjdeme Expres poštou, je to rýchlejšie- usmial sa na mňa. -To nás dajú dajakej priesvitnej krabičky a pošlú cez neviditeľné tunely ? alebo nás poskladajú a dajú do dajakej obálky a pošlú do veľkej schránky? Je to vôbec možné?- lietali mi otázky vzduchom. -Nie. Dajú nám číslo a pošlú výťahom do jej Predizby. Mesačnica dostáva veľa pošty takže by nás vybaví skôr. Ak nebude tej pošty mať veľa..- zamyslel sa. Došli sme do Predsiene. Bola namaľovaná žltou farbou a bola vytieňovaná modrou farbou. Veľkosť Predsiene sa nedá určiť. Vždy sa mení a pribúdajú a ubúdajú veci. Došli sme k okienku s názvom ,,Doručka,,. -Prosíte si?- spýtala sa nás pani vo vnútri. Mix s ňou niečo dohováral a ja som si prezerala celú Predsieň. Všade boli ľudia ktorý sa buď ponáhľali alebo naopak mali veľa času. Padla mi do oka jedná pani. Mala so sebou veľa listov a vyzerala ako napoly netopier a napoly mesiac. Skôr súmrak. Vtedy ma niečo napadlo. -Mix?- šepla som. -Mix ako vyzerá tá Mesačnica?- strčila som do neho. -Minútku Miš..- Prekrútila som očami. -Mám pocit že je tu dole- skočila som mu do reči. Trhla som s nim a ukázala na tú pani. -To je ona- žmurkol. -Ďakujeme do videnia- povedal Mix žene v okienku a podišiel k Mesačnici. -Bósche*- pozdravila sa nám. -Bo čo?- zamumlala som. -To je zo Staroupírštiny ahojte- povedal cez zuby Mix. Kývla som hlavou. -ˇo máš na srdci Mix a .. teba nepoznám- hrnula nosom Mesačnica. -Som Mišelin- podala som ruku. Mesačnica na ňu ani nepozrela, mala oči len pre Mixa. -Hľadáš niečo, potrebuješ pomoc?- tisla sa k nemu. -Chcem, aby si Mišelin, tú vedľa mňa, spravila upírkou. No urobila rituál. Ja viem čo mám robiť. Len to- usmial sa a chytil ma za plece. -Ó, to je také malé.. krehké a naivné. Vážne to chceš? A načo? Veď treba ju tu? Upírsky senát to asi nepovolí.- Povzdychla som. -Povolí, mám povolenie. A nech je už po rituály, mám veľa práce.. môžeme si pohnúť?- znervóznel Mix. Mesačnica prekrútila očami. -Dobre- sekla cez zuby. Mihnutím oka sme boli v jej Predizbe.
autor krezby @

9.kapitola
-Na- podala mi Mesačnica niečo do ruky. -Čo je to?- spýtala som sa. -Zvitok papiera. Azda nevieš ako vyzerá papier?- prekvapene na mňa pozrela. "Viem" pomyslela som si. Prešli sme do Mesačnej izby. Bola veľká. Uprostred izby bol okrúhly stôl. NA ľavo boli dvere na balkón a vedľa nich veľká skriňa. Stena, ktorá bola predo mnou pokrývalo zrkadlo. Okolo ostatných stien nebolo nič. -Prečo tu máš tak málo vecí?- spýtala som sa. -A čo teba do toho ?!- odstrkla ma slovami Mesačnica. Mix ani necekol. Zaviedla nás na balkón. Vyzeral ako skleník. Okolo zábradlia pestovala nejaké ťahavé rastliny a na stenách mala poličky s koreninami. Na zemi bola vysiata tráva a rástli v nej kvety v čiernej farbe. Na konci balkóna bol jeden kvet, ktorý sa podobal na ľaliu no svojou výraznou svietiacou farbou dával niečo najavo. V tom kvete niečo bolo divné. -Čo je to za kvet?- ukázala som naň. -To je Mesačný kvet. Keď bude korunovanie Upíra roka, tak ten kvet bude na jeho korune- povedal Mix. Mesačnica niečo hľadala na poličkách a Mix jej pomáhal. Pomaly som podišla ku kvetu. Mal tak krásnu vôňu, že som zabudla čo robím a kde to som. -Čo keby si nám pomohla?- hodila do mňa kvetináč. Zaťala som zuby a pozrela na ňu. -mám to!- vykríkol Mix. -Mix sadni si ku nej. Podajte si ruky.. ne táááák! Len sa proste chyťte. Ty zavri oči a ty Mix vieš čo máš robiť- navigovala nás. Cítila som miernu bolesť. Časom to bolelo viac a viac. -Otvor oči- povedala Mesačnica. Pozrela som na Mixa. Nič nového. Pozrela som na svoje ruky. Podrezané! -Čo si to..?!- zvrieskla som po nej. -Kľud, to sa raz zahojí- skočila mi do reči. -Na, vypi to- podala mi hrnček. -Čo je to?- ohrnula som nos nad vôňou. -Vypito- strčila do mňa. Priložila som pohár k ústam. Pomaly som sa napila. Hlavou mi prešla černota. Nevidela som nič. Zrazu som sa ocitla na zemi.
10.kapitola
-Au, nestrkaj do mňa- zavrčala som medzi zuby. -Prepáč- pošepkal Mix. Pomaly som otvorila oči. Pozrela som na stranu. Mix si akurát obliekal nohavice. Prevalila som sa na brucho a pozerala ako sa oblieka. -Zaujalo ťa ako sa obliekam? Heh- posmieval sa. -Mhhmm- zamrčala som a znovu zatvorila oči. -No dobre poď ty malá beštia- strčil do mňa a zdvihol na ruky. -Kto ti tu je beštia?!- zaspane som prehovorila. -Máme ešte veľa práce, nemôžeš spať!- povedal neznámy hlas vo dverách. Rázom som stala na nohách v pozore. -Kto je to?- pošepkala som Mixovi. -Uvidíš- pošepká mi Mix. -Takže ahoj Mix a zdravim ťa Vampie. Ja som Lunar a budem ťa učiť ako sa stratiť strachu. Otázky?- pozrie na mňa. - Ako že ste mi povedali?- spýtala som sa. -Vampie, tvoje nové meno. Vybrali ho na Veľkom súde. Môžeš byť rada, nesieš meno veľkej bojovníčky. No takže ešte niečo?- zase sa na mňa usmial. -Čo ten zajac na ramene a tie zajačikovské uši?- zase som sa spýtala. -To mi pomáha zbaviť sa strachu, rovno povedz všetky otázky, ach- chytil sa za čelo. "Vyzerá ako keby bol teplý" pomyslela som si a vzápätí som pustila menší smiech. -Čo ti tu je smiešne ?- opýta sa ma. -Nič- odsekla som. -Takže začneme, čoho sa najviac bojíš?- podá mi papier a pero do ruky. -Hmmm.. bojím sa pavúkov a injekcií- povedala som. -Nakresli to- ukázal na papier. Načmárala som tam nejakého pavúka a striekačku plnú krvi. "Fúúúúúj" zamyslela som sa. -Už- poťukala som prstom po kresbách. -Ako by si sa zbavila pavúka?- znova sa usmieva na mňa. -Biolit- odpovedala som. -Nnnnno môže byť alebo ho zabiješ, zašľapneš a tak.. chápeš? A striekačky?-
-Asi nijak.. musela by som prekonať strach z odberu krvi- zamyslene som povedala. -No a keby tak po tebe vybehol hladný vlkodlak? Čo by si urobila?- zahŕňa ma otázkami. -Neviem- naklonila som hlavu na pravý bok. -Vybehneš proti nemu a zakúsiš sa mu do krku. Nič ťažké.- S usmevom som na neho pozerala. "Prečo Mix nič nevraví? Čo mu je?" pozrela som na neho a postrčila so neho. -H?- prebudil sa. -Čo ti je? Čo si ticho?- spýtala som sa ho. -Neviem- odpovedal.
autor krezby @
11.kapitola
Zahľadela som sa mu do očí. "Ako keby bol zhypnotizovaný" zamyslela som sa. Zreničky mal veľkosti zrnku piesku. Stŕpla som. -Takže, dajaká vec, čo ťa prinúti čeliť strachu?- spýta sa ma Lunar a pohladká zajačika. -Milujem vlkov- vyšlo zo mňa. -Tu máš- podal mi náramok so symbolom trojuholníka. -Skrátim to, ak ho budeš mať so sebou, stratíš strach a budeš bojovať voči nemu. A teraz bežte, čaká vás Alica- povie a odíde najrýchlejšie ako sa to dalo. -To všetky tieto ´sedenia´ sú také krátke?- spýtala som sa Mixa. -Niektoré- odpovedal a prebudil sa. Zreničky sa mu znormalizovali. -Mali by sme ísť za Alicou- povie a chytí ma za plece. Pokrčím nos. Prikývnem. -Tá nás naučí bojovať. A to už bude dlhšie- hovorí, kým si oblieka košeľu. Siahnem po botaskách a obujem sa. -Poď!- kričí na mňa z prahu dverí. -Už idem, už!- zatackám sa a pobehnem ku Mixovi. -Kde to je?- spýtam sa ho. -Na štadióne- odpovie. Kým sme nedošli na štadión, nikto z nás necekol. -Takže, Alica ťa naučí bojovať s mečmi, zbraňami no naučí ťa aj rúbať drevo a pod. Všetko sa ti zíde- žmurkne na mňa. -A čo tá choroba, ktorú mám? Ako sa jej zbavím? Ten protiliek?- napadne ma milión otázok. -musíme ťa naučiť bojovať a základné veci, potom sa vydáme na honbu za liekom- zasmeje sa. Odfŕknem. -Vy upíry ste ozaj divný- zamumlem. -Si jednou z nás- usmeje sa. "No aha, zabudla som" pomyslím si. Keď sme konečne našli Alicu (ona našla nás) tak nám vysvetlila boj z blízka, z ďaleka a ako napadnúť nepriateľa.
-Takže, najlepšie sa bojuje proti Mrzákom, to sú niečo ako trpaslíci. Potom morské panny a démoni. Čarodejnice sú ťažké sústo, do nich sa nezačínajte. Takže, lekcia prvá, boj z blízka- povedala Alica a podala mi meč. Postavila proti mne panáka. -Skús mu rozseknúť telo na polovicu jednym zásahom- povedala. Zdvihla som meč a rozmáchla sa. Zaťal sa vo figuríne, ani nie v prostriedku. Nemohla som ho vybrať. -Sakra- nadávala som. -Stáva sa. Skús to ešte raz- prisunula predo mňa ďalšiu figurínu. -Ide ti to- povedal Mix a usmial sa. Zdvihla som meč a znovu sa rozmachla. Nedosiahla som ani tam ako na prvý krát. Pokrútila som hlavou. Na tretí, štvrtí ani piaty pokus mi to nešlo. Nahnevala som sa, lebo ma to nebavilo. "Na šiesty to dám!" silou som sa rozmáchla a preťala figurínu na poly. Ruky ma boleli, hlava mi šla prasknúť. "Dokázala som to!" tešila som sa vy mysli. -Skvelééé!- tlieskal Mix. -Nikomu sa to ešte tak skoro nepodarilo- povedala Alica a postrapatila mi vlasy. Nikdy som sa takto netešila. Bola som na seba hrdá.
12.kapitola
Usmiala som sa na ňu. -Zajtra ťa naučím strieľať z luku- povedala Alica a usmiala sa tiež. Mix ma chytil za plece. Otočila som sa, že čo chce. -Poď, nestihneme ísť na večeru- povedal. "To je už večera?! Sakra! Zabudla ako ten čas letí!" pomyslela som si. Tak teda som šla za Mixom. -Kedy to už skončí?- spýtala som sa ho. Chvíľu bolo ticho. -Neviem- prehovoril tichým tónom. Keď sme dorazili do mojej izby, na posteli mi ležala obálka. Bol od Lucasa. -Kto je Lucas?- spýtala som sa Mixa. -Hmmm.. najsilnejší upír, alebo by sa dalo povedať.. že.. hmpff... šľachtický. Ale podľa mňa je.. hm.. rozmaznaný... Tss- odpovedal. Vyplazila som na neho jazyk. Otvorila som obálku. Bol v nej list (no čo iné). -Hmmm- prezerala som si ju. Písalo v nej:
Milá Vampie!
Počul som o tebe už toho dosť veľa, chcel by som ťa dnes pozvať na večeru, a prehovoriť si s tebou o nejakých záležitostiach. Len my dvaja. Možno ťa to zaujme, čo ti ponúknem. Nikomu nič nehovor. Ohrozilo by to môj, zároveň aj tvoj život. Aby som nezabudol, poslal som ti šaty na dnešný večer. Dúfam že sa ti budú páčiť. S láskou Tvoj drahý Lucas.
-Pff, že drahý- vysmiala som list a hodila na posteľ. Hlavou som narazila do vešiaka, na ktorých boli položené šaty. -Bože- povedala som si sama pre seba. Pozrela som, čo robí Mix. Sedel v kresle a čítal nejaký komiks. "Aspoň sa na nich pozriem.." povedala som si. Neodolala som a pozrela sa! Boli nádherné! Sadli mi ako uliaté! Boli celé fialové so asi zlatou podšívkou! -Čo povieš?- zakrútila som sa pred Mixom. Stratil reč. Po chvíli sa spamätal. -Pekné.. sú..ehmm- povedal a znovu sa zapozeral do komiksu. -Moje vlasy zase menia farbu, prečo?- snažila som sa s nim dohovoriť. -Tvoje telo príjma novú krv. Upíriu. Po čase sa bude meniť, jed sa dostane do krvi a teba budú obklopovať bolesti až ťa to.. hmmm... zabije. Chcela si to vedieť?- odpovedal. -Hej. A ako som chytila ten vírus?- zasypala som ho ďalšou otázkou. -Sú dve možnosti, buď je to krvnodarné, tvoja matka alebo otec to mali, ale keďže ty si bola človek, tak v tvojom prípade to druhé, musela si to chytiť od nejakého nakazeného upíra, a to ti gratulujem, v dnešnej.. hm, dobe je málo kto s takou nákazou. Chápeš?- odpovedal a stále bol zapozeraný do komiksu. Prikývla som na súhlas. -Takže ideš s tým.. omhmm.. Lucasom na večeru? tss- spýtal sa ma. Prikývla som. -Veľa šťastia- povedal a pousmial sa. Povzdychla som a zobrala si kabelku čo mi k šatám najviac pasovala a šla do jedálne v hoteli. Nikto tam nebol. Prešla som na koniec. Na konci sedel nejaký muž, no chlapec v staršiom veku ako som ja. Mal na sebe oblek. "To bude asi on" pomyslela som si a podišla k stolu. Zastala som tesne z ním. -Lucas?- spýtala som sa. Chlapec prikývol. -Sadni si, Vampie- povedal. Sadla som si. -Čo po mne chceš?- opýtala som sa ho na rovinu. -Vraj máš nejaký vírus čo zabíja a hľadáš proti liek, no ešte len budeš. Napadlo ma, či by som ti pomohol. Silný a čistokrvný upír ako som ja, by sa ti hodil. Určite, to nepochybujem- povedal a usmial sa. -No ale.. ja som ho chcela hľadať s ..Mixom- odpovedala som a pozerala mu priamo do očí. -Takže aj nechceš, nemusím ti pomôcť- blafoval. -Prečo mi chceš pomáhať? Jaký fígel je v tom?- napadlo ma. -Keďže tak to chceš vedieť.. Som jeden z chcených upírov, a treba mi slávu. Keby som ti pomohol nájsť ten proti liek, všade by sa o tom písalo, bol by som bohatý a slávny. Nezabudol by som na teba, ty by si sa, ak by si chcela, mohla stať mojou ženou- odpovedal a usmieval sa. Prišlo mi zle. "Takže predsa len chcel využívať" pomyslela som si. -Možno- odpovedala som.
autor krezby @
 


Komentáře

1 Melaficent Melaficent | Web | 9. května 2013 v 17:48 | Reagovat

Dobré... Prečítala som to edným dychom... Niektoré veci mi prídu unáhlené, napríklad že: "Zavolal som ťa do lesa, lebo ti chcem povedať že som upír" (nemáš to tam tak do slova, ale aj tak je to trochu narýchlo... Inak celkom pohoda :D

2 Patrickk. Patrickk. | 10. května 2013 v 19:42 | Reagovat

[1]: takto to vyzerá, keď ma čas tlačí :D

3 Niky Niky | E-mail | 11. července 2013 v 16:24 | Reagovat

dobré

4 Patrickk. Patrickk. | 16. července 2013 v 15:19 | Reagovat

Ď. :)

5 moonlight-wolves moonlight-wolves | Web | 30. srpna 2013 v 11:57 | Reagovat

zaregistrujte sa ! http://moonlight-wolves.blog.cz/

a okrem toho toto je síce nová svorka ale kedysi keď ešte ľudia veľmi nevyrábali stránky tak trojicu dievčať mňa a ešte dve kamarátky napadlo urobiť stránku magic wolves odvtedy sme mali stráášne veľa členov a každý kopíroval takže všetky stránky sú odkopírované jedna na druhej ;) každý nám závidel. bolo to v roku 2010. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 
Ďakujem za návšetvnosť :* ♥